Rozhodcovské konanie je jedným zo spôsobov riešenia športových sporov. Autor sa v príspevku zaoberá vybranými aktuálnymi otázkami rozhodcovského konania v prostredí slovenského futbalového hnutia akými sú právomoc rozhodcovského súdu, rozhodcovská zmluva, arbitrabilita a to analýzou ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov v spojení s aktuálnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky a Českej republiky. Osobitnú pozornosť venuje postaveniu, právomoci a konaniu pred rozhodcovským súdom zriadeným Slovenským futbalovým zväzom (SFZ) po prijatí nových stanov SFZ účinných od 1. 1. 2013. V rámci úvah de lege ferenda autor naznačuje riešenie otvorených právnych otázok.

Príspevok reaguje na prípravu nového návrhu zákona o športe, najmä pokiaľ ide o navrhovanú legálnu úpravu postavenia športových klubov. Autor poukazuje na pozitívne zmeny, ktoré by mala nová právna úprava priniesť, i na niektoré úskalia, ktoré môžu spôsobiť aplikačné problémy. Zároveň navrhuje zakomponovať do pripravovanej právnej úpravy niektoré ďalšie zmeny.

Autor obsahom článku poukazuje na problematiku využívania právneho inštitútu novácie v športovo – obchodnoprávnych vzťahoch, ktoré sa nachádzajú a realizujú v oblasti športu. Novácia, teda dohoda zmluvných strán o zániku záväzku (záväzkov) a jeho nahradení novým sa môže na jednej strane javiť ako jasná možnosť daná kontrahentom právnym poriadkom, no ak sa jej využívaním sleduje cieľ, ktorý právny poriadok či iný normatívny systém obchádza alebo sa mu prieči, môže takéto konanie niesť vlastnosti zneužívania práva. Príspevok zameriava pozornosť predovšetkým na obchodné spoločnosti nachádzajúce sa a tvoriace športovú obec , no taktiež na fyzické osoby – športovcov v postavení ich zmluvných partnerov.

Príspevok približuje predstavu autorov o možnej budúcej zákonnej úprave riešenia sporov v športe. Odlišuje pritom riešenie sporov mimo hry od rozhodovania športovými rozhodcami o porušení pravidiel počas hry, ako aj od vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti v disciplinárnom konaní. Riešenie sporov mimo hry by malo byť ponovom charakterizované prevratnou novinkou – zriadením Stáleho súdu pre šport ako súdneho orgánu sui generis. Príspevok sa zamýšľa nad právnou úpravou postavenia tohto súdu, jeho sudcov, a nad zárukami nezávislosti a spravodlivého procesu.

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).